TAJOMSTVÁ A ZÁHADY

Vítam Vás na stránke venovanej všetkému, čo je pre nás zahalené rúškom tajomstva

Priorstvo sionu

História Priorstva Sionu, ktoré podľa Browna vraj skutočne existuje od r.1099, nesiaha podľa dosiaľ známych faktov ďalej, ako do r.1956, keď bol pod týmto názvom zaregistrovaný záujmový spolok nájomníkov, ktorý mal za cieľ presadzovať rozvoj lacného-nízkonákladového bývania vo francúzskom mestečku Annemasse. Názov bol zvolený podľa miestnej lokality Sion les Mines. Že to zatiaľ neznie veľmi lákavo? Nebojte sa, to pravé vyvrcholenie ešte len príde. Zakladateľmi tohto spolku boli dvaja páni a síce André Bonhomme a Pierre Plantard. Nehovorí vám meno Plantard niečo? Nie je vám nejaké povedomé z Brownovej knihy? Malo by byť. Nebyť pána Plantarda a jeho veľkej fantázie, nemal by Dan Brown možno o čom písať a Slováci nad čím žasnúť. Pierre Plantard bol totiž veľký rojko a fantasta, ktorý mal silnú túžbu „tvoriť“ veľké dejiny. Možno práve preto, že sám pochádzal z veľmi chudobných a politicky bezvýznamných pomerov. Narodil sa v roku 1920 v Paríži, ako syn sluhu. Bol vychovaný v ultra ortodoxnej katolíckej viere, čo na ňom zanechalo následky do dospelosti. Ako nadšený, mladý nacionalista a pravičiar zo sklonmi k mystike, začal v tridsiatych rokoch horliť za francúzsku národnú obrodu, ktorá mala mať monarchistické črty a mala sa snažiť o návrat k tradičnému katolíckemu stavovskému usporiadaniu spoločnosti, zavrhujúc Židov a slobodomurárov. V tom čase bolo Francúzsko jasne ľavicovou republikou so zákonom zavedenou odlukou cirkvi a štátu, čo zrejme ultrakonzervatívne nacionalistické kruhy do ktorých sa Plantard zaradil nedokázali stráviť. Od r.1937 začal preto zakladať rôzne mysticko-nacionalistické spolky, ktoré mali za cieľ tento podľa neho nezdravý stav zmeniť. Nič na tom nezmenila ani druhá svetová vojna a obsadenie polovice Francúzska nacistickým Nemeckom. Maršálovi Pétainovi, Nemcami dosadenému prezidentovi zvyšnej, neobsadenej polovice Francúzska v r.1941 napísal Plantard naliehavý list o „židovsko-slobodomurárskom sprisahaní“, ktoré hrozí Francúzsku a kde vyzýval Pétaina, aby proti nemu rýchlo zasiahol. Sám mu ponúkol svoje služby a zároveň sľúbil na pomoc „stovku spoľahlivých mužov oddaných veci“. Keď u Pétaina neuspel, pokúsil sa založiť na Nemcami okupovanom území tzv. Francúzsku národnú obnovu. Tú mu ale Nemci neschválili a tak tajne založil tzv. Rytiersky rád-Alpha Galates. Nemecké úrady však po prezradení neregistrovanej tajnej organizácie milého Plantarda na pár mesiacov zatvorili. Problémy s justíciou mal Pierre Plantard aj po oslobodení, keď sa projekt Alpha Galates snažil obnoviť. Opäť skončil za mrežami na 6 mesiacov za podvod a spreneveru. Človek by si myslel, že sa poučí a začne sa zaoberať niečím iným. Ale kdežeby! Taký jedinec s mystickým poslaním predsa nepozná porážku! Na pár rokov si síce dal pokoj s tajnými spolkami, ale keď prišla správna lákavá inšpirácia, znova bol v tom po uši. V r.1960 vyšiel vo francúzskom časopise Les Cahiers de l'Histoire článok Louisa Saurela zo série o francúzskych kráľoch a vládcoch, v ktorom písal o merovejskom kráľovi Dagobertovi II.(676-679), ako o poslednom skutočnom panovníkovi z merovejského rodu, po ktorom uchvátili moc kráľovskí majordómi z rodu Karolovcov. To bola pre nádejného “spasiteľa” Francúzska tá pravá iskra, ktorá podnietila jeho fantáziu, aby začala pracovať na plné obrátky. A činila sa poriadne! Tento jediný článok mu stačil nato, aby začal o sebe rozprávať, že je potomkom tohto dávneho franského panovníka, ktorý pred vekmi zomrel násilnou smrťou s aureolou svätosti. Praktickým výsledkom týchto tvrdení bolo, že sa začal prezentovať, ako právoplatný dedič francúzskej koruny a obnoviteľ zrušenej monarchie. Romantický mýtus sa teda zmenil na politický nástroj. Samozrejme Plantard hneď narazil na otázky, ako môže dokázať svoje tvrdenia. Nuž to známe: “keď sa chce, všetko sa dá”, sa zase raz potvrdilo.Čo na tom, že zbožný katolícky svätec, Dagobert II. zahynul rukou vraha v r.679 a od Plantarda ho delilo viac ako 1200 rokov! Čo na tom, že historiografia nevie nič bližšie o kráľovom prípadnom synovi a už vôbec nič o jeho údajných ďalších potomkoch. S pomocou dobrého priateľa Philipa de Chérisey si chýbajúce dôkazy pekne vyrobili. Ich pôvod opriadli tajomnou historkou, ktorú prevzali od Noela Corbua, majiteľa reštaurácie v malej dedinke Rennes le Chateau, na ktorú lákal turistov do svojho podniku. Corbuova historka hovorila o miestnom kňazovi, Bérengarovi Sauniérovi, ktorý farnosť spravoval na konci 19.storočia. Zo dňa na deň vraj tento chudobný kňaz zbohatol a nikto si nevedel vysvetliť, ako prišiel tak rýchlo k peniazom, že mohol začať rekonštrukciu kostola v malej obci. Hostinský Corbu rozprával, že kňaz našiel v jednom z pilierov kostola tajné dokumenty, ktoré ho doviedli k zakopanému pokladu. Plantard a spol. využili hostinského vymyslenú povesť, aby mohli nejako vysvetliť pôvod svojich falošných pergamenov. Tento ezotericko - mystický klub priateľov pokračoval vo fabulácii svojej story tak, že r.1962 dal svojmu spoločenstvu pôvodné meno bývalého spolku nájomníkov v Annemasse, teda Priorstvo Sionu. Toto nové “priorstvo” začalo vyrábať ďalšie pergameny, ktoré mali potvrdiť, že táto organizácia existuje už od r.1099, že ju mal založiť nikto menší, ako najslávnejší veliteľ Prvej križiackej výpravy, Godefroi z Bouillonu a že mala za úlohu chrániť potomkov zavraždeného merovejského kráľa Dagoberta II. Inak všimli ste si, že kňaz ktorý údajne tieto dokumenty objavil mal meno Sauniére? Náhodička, však? Autorský tím Pierra Plantarda a Philippa de Chérisey tak stál za vznikom slávnych Brownových Les Dossiers Secrets, ktoré on vo svojej knihe povýšil na “reálne” dokumenty. Celú túto bájku o zabudnutom potomkovi franského kráľa Dagoberta, ako prvý vo Francúzsku r.1967 spopularizoval spisovateľ Gérard de Séde svojou knihou L `Or de Rennes (Zlato z Rennes) . Kniha sa stala v krajine bestsellerom. Jej autor sa však zabudol podeliť so svojimi dvoma “zdrojmi” o jej úspech a patričnú slávu a z toho plynúce finančné zisky. Nasledoval preto spor o tantiémy z predaja knihy. Urazený Philippe de Chérisey v snahe potopiť nevďačného Gérarda de Séde a užiť si svojich 15 minút slávy, v r.1971 verejne priznal, že pergameny na základe ktorých kniha vznikla sú jeho dielom. Neskôr sa k nemu pridal aj Pierre Plantard, ktorý však novinárovi Jeanovi Lucovi Chaumeilovi tvrdil, že uverejnené pergameny boli síce falošné, ale vraj vznikli kopírovaním z pravých dokumentov. Tie ale samozrejme nikto nikdy nevidel. Tým celá “aféra”, ktorá dovtedy neprerástla hranice Francúzska na čas utíchla. Novú kapitolu tohto bizarného príbehu začali písať až v r.1982 traja britskí novinári, Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln svojou slávnou knihou, Svätá krv, svätý grál. Chcem podčiarknuť, že ide o novinárov-publicistov a nie nejakých renomovaných historikov znalých veci. Toto trio sprístupnilo celú rozprávku anglicky hovoriacemu svetu a nielen to. Výrazne obohatili celý príbeh o celkom nové “fakty”, ktoré francúzska pôvodina neobsahovala. Oni urobili z merovejskej dynastie a Pierra Plantarda potomkov samotného Ježiša Krista a jeho údajnej manželky Márie Magdalény! Títo páni stáli pri zrode údajného sprisahania proti ženám, ktoré sa malo zrodiť v mužských radoch vznikajúcej kresťanskej cirkvi. Týmito na pohľad šokujúcimi “odhaleniami” si zabezpečili svetovú publicitu a nemalé príjmy z predaja svojej knihy. Šokujúce to bolo najmä pre pána Plantarda, ktorému kniha Svätá krv, svätý grál pririekla “božský” pôvod. Márne sa snažil dištancovať od tejto, pre neho svätokrádežnej teórie. Dokonca sa v r.1983 vzdal vedenia svojho Priorstva, no už bolo neskoro. Džin bol z fľaše vonku a už ho nebolo možné vrátiť späť. Posledný krát sa Pierre Plantard zviditeľnil a treba povedať, že aj strápnil v r.1989. Vydal vtedy nový zoznam veľmajstrov svojho Priorstva Sionu, medzi ktorými sa objavilo aj meno Rogera Patrice Pelata, dobrého priateľa vtedajšieho francúzskeho prezidenta Francoisa Mitteranda. Okolo tohto prezidentovho kamaráta sa v tom čase rozpútal veľký finančný škandál, ktorý vyšetrovala francúzska polícia. Tá dostala teda príkaz na domovú prehliadku aj u Pierra Plantarda, kde našla falošné dokumenty, ktoré mali dokázať, že Plantard je “pravým” francúzskym kráľom. On sám bol predvolaný na výsluch k vyšetrujúcemu sudcovi Thierrymu Jean Pierrovi. Na krížovom výsluchu sa Plantard priznal, že si celé spojenie Pelata a Priorstva Sionu vymyslel. Sudca ho potom úplne právom označil za idiota a s dôrazným napomenutím ho poslal domov. Odvtedy sa Plantard už viac verejne neozval a zomrel sám, v tichosti a zabudnutí vo februári r.2000. Nie však jeho mýtus, ktorý v r.2003 nanovo vytiahol a oprášil americký spisovateľ Dan Brown. Pravdaže obohatený o “objavy” pánov Baigenta, Leigha a Lincolna z ich knihy Svätá krv, svätý grál. Da Vinciho kód je kniha plná rôznych závažných tvrdení a ťažkých obvinení na adresu kresťanstva a Brown sa rovnako, ako jeho predchodcovia z ktorých čerpal, snaží čitateľom predstaviť takzvanú alternatívnu verziu pôvodu kresťanského náboženstva a zároveň značne prevracia obraz jeho zakladateľa Ježiša Krista oproti tomu, ako sme ho doteraz poznali.

Zakladateľ Priorstva Sionu

pierre_plantard.jpg

 
Skúmanie a bádanie po nepoznanom je ako droga, ktorej sa nechceš zbaviť (Patrik Kmeťo)