TAJOMSTVÁ A ZÁHADY

Vítam Vás na stránke venovanej všetkému, čo je pre nás zahalené rúškom tajomstva

Templári

História rádu sa začala písať v roku 1118, hneď po smrti 2. jeruzalemského kresťanského kráľa Balduina I., keď sa francúzsky rytier Hugo de Payens obrátil na jeho bratanca kráľa Jeruzalemského kráľovstva (pozri aj Križiacke výpravy do východného Stredomoria) Balduina II. so žiadosťou, aby mohol spolu s rytierom Gottfriedom zo St. Omeru a ďalšími siedmimi rytiermi založiť rád, ktorý by ochraňoval pútnikov smerujúcich zo Západu do Jeruzalemu. Pôvodne malo ísť iba o ochranu trasy medzi prístavným mestom Jaffa a Jeruzalemom. Tu narážame na prvú nezrovnalosť ohľadom fungovania rádu - vzhľadom na zamýšľaný cieľ ochrany pútnikov bola početnosť rádových bratov mimoriadne nízka - za prvých 9 rokov svojej existencie do Rádu neboli prijímaní noví členovia, teda ich počet zostal na úrovni zakladajúcich členov, čo predstavovalo 9 osôb! Balduin II. rádu poskytol za obydlie časť svojho paláca, ktorý stál na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu, od ktorého je odvodený aj ich názov. Práve tieto priestory žiadal Hugo de Payens. Prvých 9 rokov im dokonca hradil všetky náklady. V ďalších rokoch neexistuje žiaden záznam o tom, že by sa novovzniknutí templári venovali ochrane pútnych ciest a pútnikov. Zato však existujú pomerne bohaté záznamy o ich archeologickej aktivite v tzv. Chrámovej hore - vrchu, na ktorom stál pred rokom 587 pred Kr. Šalamúnov chrám, na vrchu, ktorí si prví templári zvolili za svoje pôsobisko. Podľa Starého zákona sú práve tieto miesta považované za miesta uloženia bájnej Archy zmluvy, resp. na tomto mieste sa posledný krát uvádza Archa, ktorá tu mala byť ukrytá pred blížiacimi sa babylonskými vojskami. Templári sa okrem tejto činnosti zaoberali aj štúdiom starých hebrejských textov a kabaly (židovskej mystiky). V roku 1127 sa všetci zakladatelia rádu vracajú do Európy a začínajú o nich kolovať legendy: že templári našli bájnu Archu zmluvy, legendárny svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Členovia rádu museli, rovnako ako iní mnísi, zložiť sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a tiež prísne zachovávať rádové pravidlá. V roku 1128 bol do Troyes zvolaný koncil, na ktorom boli schválené 72-článkové stanovy templárskeho rádu napísané svätým Bernardom z Clairvaux. Na čele rádu stál veľmajster rádu, prvým veľmajstrom sa stal Hugo de Payns. Symbolom templárov sa stali biely plášť s červeným krížom, ktorý im udelil pápež Eugen III. a pečať, na ktorej boli zobrazení dvaja rytieri na jednom koni, čo malo symbolizovať kresťanskú pomoc blížnemu a chudobu. Tento ich symbol sa však neskôr stal dôvodom ich obviňovania z homosexuality. Členovia rádu mohli jesť mäsité jedlá len trikrát do týždňa a v piatok museli zachovávať pôst. Jesť mali dvaja z jednej misky a pri jedle byť ticho. Rád postupne bohatol, aj vďaka nariadeniu pápeža Inocenta II., podľa ktorého si mohli ponechať celú vojenskú korisť. Začali budovať sídla aj mimo Svätej zeme, ich noví členovia sa už nemuseli zúčastnovať križiackych výprav. Templári sa stali prvými bankármi v Európe, pútnikovi vystavili potvrdenie o prevzatí peňazí a ten si ich mohol vybrať v pobočke templárov vo Svätej zemi (sú považovaní za vynálezcu šeku). V ich parížskom centre - templi, bolo aj sídlo francúzskej kráľovskej pokladnice. V roku 1260 mal rád 20 000 členov a vlastnil 9 000 usadlostí. Rád bol rozdelený na provincie, v Európe 12 a Palestíne 3. Provincie sa skladali z priorátov alebo preceptorátov, balleí a komtúrií, jednotlivé sídla sa nazývali komendy. Najväčšiu moc v ráde mal konvent, ktorý sa skladal z veľmajstra, najvyšších úradníkov a rytierov. Po páde Akkonu v roku 1291 premiestnili svoje sídlo na ostrov Cyprus, ktorý im vtedy celý patril a odtiaľ prešli do Francúzska, kde si v roku 1306 veľmajster Jacques de Molay zvolil za sídlo Paríž (Templum). Zánik rádu [upraviť]

Templársky vojaci

templari.jpg

 
Skúmanie a bádanie po nepoznanom je ako droga, ktorej sa nechceš zbaviť (Patrik Kmeťo)